Úzkosť.
Slovo, ktoré sa skloňovalo už veľakrát. Slovo, ktoré je niekedy brané na ľahkú váhu.
Veď jasné, každý z nás má nejakú úzkosť či depresiu.
Nie.
Nie tú naozajstnú temnú a nekamarátsku.
Pre “normálnych” ľudí, je ťažké porozumieť, čo to môže znamenať. A dobre tak. Nikto by nemal zažívať stav svojej mysle tak silno pôsobiaci na vlastné telo.
Ja som jedna z tých menej šťastných, ktorá si úzkosť niesie každý deň so sebou.
A už 5 rokov sa snažím prísť na to ako sa s ňou spriateliť. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy trošku menej. Asi je to niečo podobné ako s priateľmi. Nie vždy nám 100 %tne vyhovujú, ale sú súčasťou nášho života. Viac či menej.
Ja som s touto mojou “priateľkou” sprvoti veľmi bojovala. A to možno nevyzerám, ale keď sa zapriem, bojovať viem. Dlhé preplakané noci v bolestiach duše i vlastného tela sa postarali o temné obdobie môjho života, kedy zisťujete čoho je mysel a vaše vedomie schopné.
Snažíte sa spoľahnúť len sám na seba, ale prídu chvíle, kedy reálne pochybujete či dokážete tieto chvíle zvládnuť sám.
A máte pocit, že bez pomoci to prosto nezvládnete. Myslím tej okamžitej, keď sa vám stav prebudí v tele a robí šarapatu s fyzickou i psychickou stránkou vášho ja. Keď sa vám vaše ruky nekontrolovateľne krútia v jednom kŕči a vy neviete ako to zastaviť. Keď sa nemôžete pohnúť z miesta, lebo vás nohy odmietajú niesť.
Prežila som menšie aj väčšie stavy, ktorých som sa naozaj bála natoľko, že som bola presvedčená, že je som mnou nadobro koniec.
Aktuálne sa (vďakabohu) téma úzkostí a depresií začína čoraz viac objavovať na verejnosti, na sociálnych sieťach a internete ako takom. A som za to rada, pretože skutočne treba o tom hovoriť. Čo som sa aj ja sama učila dlho. Bola som ten druhý prípad a za skutočnosť, že trpím psychickou chorobou som sa neuveriteľne hanbila. Považovala som ju za vadu, chybu v systéme, obrovskú slabosť seba samej a neuveriteľné zlyhanie. Nemala som sa za to rada a bála sa “priznať” komukoľvek blízkemu. Do života mi však vstúpili ľudia, ktorým som sa napokon otvorila. A reakcia, ktorú mi na toto zdôverenie vrátili, bola neuveriteľná. Dlhé chápavé rozhovory, podpora a sila. To všetko som získala vďaka určitým ľuďom, ktorí vopred neodsudzovali, ale venovali mi veľa času a lásky.
(za čo im doteraz nesmierne ďakujem:)
Ešte na škole som s týmito démonmi bojovala veľmi intenzívne. Ísť “s kožou na trh” som sa v tom čase rozhodla vyjadriť formou fotiek, ktoré sú moja láska. Alica, moja silná spolubojovníčka, mi pomohla vyjadriť čo sa deje v našom vnútri v krátkej sérii fotiek, ktoré vidíte nižšie. Nie je to žiadne terno, ale konečne mám pocit, že ich dokážem zverejniť aj so svojim sprievodným popisom, pretože si stále veľmi veľa ľudí nedokáže predstaviť čo sa len s ľudskou dušou a zároveň s telom dokáže počas tejto temnej chvíle diať.
Je to stav, keď sa cítim veľmi zraniteľná a citlivá a každý spoločenský “dotyk” mi fyzicky ubližije. Jednoducho bolí. Každé škaredé slovo, myslené čo i len zo srandy, každé vety na spôsob “ále čo, aká úzkosť, šak to len nevieš čo so sebou” (čo je v podstate veľká pravda), bolia. Fyzicky. Ako keď ti niekto nezdvihne 100kg činku z hrude, keď už nevládzeš.
A pritom, ľudia, ktorí zvádzajú takéto boje sami so sebou sú tak krásni ľudia. A to nemyslím len fyzicky, ale práve vnútorne, svojím ja, svojou náturou, povahou, pohľadom na svet. Sú to skvelí ľudia, ktorí majú kreatívnu dušu, otvorenú myseľ a brutálne vrúcne srdce!
Tak nás prosím nesúďte, keď neviete. Keď nevietie aké je to ťažké, tváriť sa ok, snažiť sa zahnať tmu zo svojho vnútra a pracovať a žiť najlepšie ako vieme, keď vás požiera čudná temnota kvôli ktorej nemôžete poriadne dýchať.
A skúste prosím chápať, že sa niekedy potrebujeme len cítiť bezpečne, a preto odmietneme pivo s kolegovcami, oslavu dobrého kamaráta alebo vypýtame deň voľna, aby sme mohli nabrať silu a obnoviť si svoj štít pred nie vždy prajným okolím.
Amen.
monahurban 